Všetko je čoraz menšie, ale noviny kdeže...
Dnes si človek sadne na peknú ale malú stoličku, ku peknému ale malému stolíku v kaviarni (napísal by som krčme ale to rozoberiem inokedy), objedná si malú kávu, dostane čoraz menej vody k nej, malý keks, jeden cukor a ak sedí na terase aj účet (jeho veľkosť ma nezaujíma inak som mohol zostať doma pri zalievanej).
Cukor je v káve, keks nechal v nej stopy po namočení, odchlipnuté je z vody a v tom táto chvíľa plná vône a zamestnaných rúk miešaním končí. Chcem si prečítať noviny. Na počudovanie majú dva denníky. Jeden (síce zaujímavý veľkosťou) nechám ako oné dlhé roky ležať na svojom mieste (áno správne... pre jeho obsah) a ďalší je SME.
Veľkoformátové noviny, ktoré sa nezmestia na ministolík, keď ich držím v ruke tak im musím vnucovať tvar aký mi vyhovuje pre čítanie (pravda je že som zamlčal zabudnuté okuliare doma no a čo keď...). Bojujem večne s papierom pretože ich chcem v podniku nechať aj pre iných. Keď príde čas prevrátenia strany a nazretia do centra diania to už počuť aj frflanie od susedného ministolíka kam sa mi znenazdajky zatúlal jeden lakeť. Vtedy dobojujem, prečítam toľko čo vidím a spokojne dopijem minikávu. Pozhoviem, nefrflem, odchádzam...
Denník je kvalitný, formát svetový (a nielen preto, že sa dá do jeho stránok zabaliť ryba na trhu s touto komoditou obchodujúcom). Rád ho kupujem na ulici, čítam ho s koncovkou .sk lebo je to relax popri práci a nadpis tohto článku... taký budem používať jednak aby zaujal a jednak aby to od začiatku nevyzeralo, že mám potrebu chváliť o 106 a viac. Rád píšem o veciach tak ako ich vidím a SME vidím dobre aj keď to niekedy tak nevyzerá.
